Rozhovor: Architekti z BETWEEN o novom námestí v Bratislave: Chceme, aby ten priestor bol nielen esteticky pekný, ale aj udržateľný

V Bratislave, priamo na nábreží Dunaja, čoskoro vznikne nové verejné parkové námestie s viac ako tromi desiatkami veľkých stromov. Tie pomôžu mestu a Bratislavčanom v boji s klimatickou zmenou, ktorá prináša prehrievania verejných a mestských priestorov. Víťazný návrh vzišiel z vyzvanej architektonickej súťaže. Spoločnosť WOAL, v ktorej majú podiel developerské spoločnosti J&T Real Estate(JTRE)a Cresco Real Estate, sa na vytvorení zeleného námestia dohodlo s mestom Bratislava. Víťazom architektonickej súťaže na vytvorenie nového námestia na nábreží Dunaja sú architekti z ateliéru BETWEEN a práve ich CEO a senior architekti - Katarína Fejo a Tomáš Hanáček – nám nový priestor predstavia.

Ako vnímate fakt, že na vytvorenie verejného priestranstva bola vypísaná súťaž? V našich podmienkach to nie je úplne bežná prax.

TH: Náš ateliér veľmi často súťaží vo verejnom sektore. Považujeme to za veľmi dobrú formu, ako nájsť kvalitné riešenie na verejné priestory, ale aj na architektúru a urbanizmus ako také. Toto územie kladie na seba relatívne vysoké nároky. Preto sme veľmi radi, že sa jeho stvárnenie riešilo architektonickou súťažou. Bolo vyzvaných viacero architektonických kancelárií, ktoré mohli priniesť rozličné pohľady na toto územie a vyhodnotiť kvalitu toho, kam by mal tento priestor smerovať. Sme veľmi veľmi radi, že sme sa mohli tejto súťaže zúčastniť.

Porota ocenila istú hravosť vášho riešenia, bezpečnosť verejného priestoru a jeho svetelnosť. Ako to s odstupom času vnímate – sadlo vám súťažné zadanie alebo ste s ním museli bojovať?

TH: Téma nábreží a vôbec toho ako uchopiť prepojenia mesta a rieky, v tomto prípade Dunaja a Bratislavy, je nám veľmi blízka. My sa téme regenerácií nábreží venujeme dlhodobo. Na druhej strane nás baví hra s medzipriestormi mesta. Riešené námestie je niečo medzi vodou a rušnou ulicou s mestskou hromadnou dopravou, niekde medzi mestom a riekou, medzi krajinou a mestským prostredím. Toto zadanie nás oslovilo a aj preto sme sa rozhodli do súťaže zapojiť.

KF: Máme veľmi radi Bratislavu a robiť zadanie k priestoru na nábreží bola výzva. Zároveň veľmi radi robíme návrhy, ktoré sú hravé, ktoré ponúkajú hľadanie iného výrazu prostredia. Tu sa nám zdalo, že tá príležitosť naozaj je. Preto sme boli veľmi radi, že sme sa mohli do súťaže zapojiť a pracovať s tým, ako by tento priestor mal v budúcnosti vyzerať.

Čo vás inšpirovalo pri hľadaní podoby budúceho parkového námestia?

KF: Kým sme dospeli k riešeniu, mali sme viacero variant, ako k tomu priestoru pristúpiť. Samozrejme, je viacero možností, ako pochopiť námestie, jeho funkčnosť, identitu a výraz. Cítili sme požiadavku, aby ten priestor bol aj istým spôsobom príjemný z pohľadu vegetácie, z pohľadu trendov, ktoré vo verejných priestoroch sledujeme v kontexte zmeny klímy a potreby ochladzovať územie mesta. Toto všetko do istej miery limitovalo spôsob, ako pristúpiť k riešeniu.

Zdalo sa nám, že pavilón by mal byť zaujímavým motívom nášho riešenia. Ale ako urobiť pavilón tak, aby sme tam nevytvorili veľkú stavbu? Zároveň, aby sme vytvorili príjemný priestor, kde rezonujú aj rozličné landscapové úpravy? To bolo prvé vodítko, kam sme smerovali. Máme radi, keď sa pracuje istým fluidným spôsobom s pavilónmi, ktoré sú otvorené, ktoré ako keby vtekajú do landscapu a vytvárajú jasnú identitu prostredia. Obzvlášť preto, že sme pri vode, sme pracovali s mäkkým dizajnom, ktorý vnímame ako tok alebo ako tému vodnej krajiny, ktorá preteká landcapom. Keďže sa nachádzame na nábreží, zdalo sa nám, že hra s motívom pretekania verejným priestorom by mohla byť veľmi vhodná a prepojená aj so samotnou témou regenerácie nábrežia rieky Dunaj.

Hovoríte, že ste pracovali s niekoľkými možnými riešeniami. Dá sa povedať, koľko nápadov pri hľadaní takéhoto riešenia obrazne skončí v koši?

TH: Žiadne nekončia v koši. Každý z nápadov má niečo do seba a pri dizajnovaní konkrétneho priestoru sa vždy rozhodujeme, čo je vhodnejšie a čo viac napĺňa zadanie. Nápady, ktoré dáme v danej chvíli na bok, si starostlivo ukladáme. V tomto prípade sme mali asi päť alternatív, z toho tri boli silnejšie. Z tej, ktorá bola najsilnejšia, vznikol výsledný návrh.

Čo ho odlišovalo od ostatných?

TH: Má tendencie, byť niečo medzi verejným priestorom a architektúrou, niečo medzi krajinou a príbehmi ľudí. Hľadáme vždy nejaké polohy “medzi”, aby sme možno nie úplne tvrdo zadefinovali, že takto to musí byť. Naopak, my nechceme natvrdo povedať, ako sa má užívať takýto priestor, skôr vytvárame rámec na to, aby to bolo voľné a určitým spôsobom aj flexibilné. Ide nám o to, aby sme vytvárali priestory, na pozadí ktorých môžu vznikať rôzne mestské scény, rôzne mestské príbehy. Našim cieľom je, aby sa tam ľudia mohli stretávať, aby si zobrali ten priestor za svoj a dokázali ho užívať možno až nevypovedateľným spôsobom.

S akými výzvami ste sa stretli pri navrhovaní tohto verejného priestoru a ako ste ich riešili?

TH: Jednou z najväčších výziev bol kontext, že sme na nábreží pri vode, pričom totálne špecifické je, že ten priestor nie len samotným námestím, ale súčasťou promenády. Prišlo nám nesmierne dôležité chápať to v trochu širšom kontexte. Pracovať s motívom kontinuálneho pohybu po Dvořákovom nábreží a vytvoriť priestor, kde keď chcem, môžem ísť ďalej smerom do botanickej záhrady alebo smerom k mostu SNP. Alebo ma ten priestor vtiahne dovnútra do svojej oddychovej zóny. Druhá výzva bola, ako reagovať aj na okolitú zástavbu. Či už tú existujúcu alebo plánovanú a zároveň ako integrovať nedávno zrekonštruovanú električkovú trať.

KF: Výzvou bolo aj samotné pochopenie toho, ako fungujú domy, ktoré vymedzujú samotné námestie. Máme tu špecifickú a veľmi dobrú situáciu, že všetky objekty majú plánovaný živý parter. To znamená, že sa očakáva, že tam bude relatívne veľké množstvo prevádzok, ktoré budú mať svoju silu. My sme sa snažili ponúknuť riešenie, ktoré bude tým prevádzkam pomáhať. Na druhej strane pre užívateľov, ktorí nemajú záujem ísť si posedieť na terasy, umožňuje naše riešenie užívať priestor vo vnútorných mikropriestoroch, napríklad na lavičkách. Výzvou bolo, ako sa dokážu tieto dva svety dopĺňať a vedeli spolu fungovať. Chceli sme vytvoriť živé námestie, ktoré má výrazný prvok landscapu, ale zároveň má aj jasnú identitu.

V minulosti laická verejnosť diskutovala o architektúre najmä z pohľadu kritérií estetiky. V súťaži však bol veľký dôraz kladený na kvalitu zelene a vodozádržné opatrenia. Je toto budúcnosť toho, aké nároky budeme klásť na verejné priestory v mestách?

TH: Myslíme si, že to je budúcnosť a istým spôsobom aj nevyhnutnosť. Mestá, či sa nám to páči alebo nie, postupne musia prechádzať na takéto riešenia. Vidíme, akým spôsobom sa vyvíja klíma, ako sa menia podmienky života v meste. Nehovoríme len o letnom režime, kedy sú horúčavy, ale o celoročnej prevádzke, kedy prichádzajú obdobia v prívalovými dažďami a podobne. Chceli sme vytvoriť priestor, ktorý bude udržateľný a životaschopný počas celého roka. Témy, ako je zadržiavanie vody, jej vsakovanie a ďalšie využívanie na polievanie toho priestoru, sme riešili formou dažďových záhrad, či retenčnej podzemnej nádrže. Chceme, aby ten priestor bol nielen esteticky pekný, ale aj udržateľný.

Koľko stromov na námestí pribudne?

TH: Jedno čínske príslovie hovorí, že najlepší čas, kedy si mohol vysadiť strom bolo pred 20 rokmi a ten druhý najlepší čas je teraz. Toto platí pre mestá v 21. storočí. Preto tam pribudnú viac ako tri desiatky veľkých vzrastlých stromov, aby sme nemuseli čakať 15 rokov, kým nám vyrastú, ale aby mohli od začiatku plniť svoje úžasné vlastnosti, ktoré stromy v meste ponúkajú.

Čo hovoríte na plánovaný názov toho miesta - Lanfranconiho námestie?

TH: Keď sme pred časom pri Karloveskej zátoke robili prechádzku “urban walks”, prvý raz sme sa stretli s tým, že Most Lanfranconi bol pôvodne zle pomenovaný – chýbalo tam prvé “n”. Práve gróf Lanfranconi, ktorý žil neďaleko územia, ktoré sme riešili, sa zaslúžil o reguláciu ľavobrežnej časti Dunaja. Preto nám príde symbolické, že práve takéto pomenovanie sa dostáva k tomuto priestoru. Je úplne legitímne, aby sa navrstvilo to, čo gróf Lanfranconi začal. Aby sa pracovalo s nábrežím, ako s priestorom, ktorý má svoju budúcnosť a ktorý získava aj touto súťažou novú tvár.

KF: My sme sa pozreli na samotné riešenie námestia nezaťažene. Práve názov námestia Lanfranconi nám naznačuje, že ten priestor ide dopredu, nečerpá len zo svojej histórie a genézy, ale vytvára akúsi svoju novú identitu, novú cestu, nové smerovanie. Symbolické je, že to krásne travertínové zábradlie od architekta Matušíka, vlastne symbolicky končí pod mostom Lanfranconi.

TH: Chápeme ten priestor v širšom kontexte nábrežia, ktoré začína niekde pod Mostom SNP prepája tieto dva úžasné mosty. Nábrežie je kontinuálny dlhý priestor, ktorý Bratislavčania užívajú a v budúcnosti budú ešte intenzívnejšie užívať.

V druhej polovici mesiaca apríl bude na nábreží výstava všetkých súťažných návrhov.